Polio vo svete

Svetový deň boja proti detskej obrne

Každý rok si 24. októbra pripomíname Svetový deň boja proti detskej obrne. Iniciátorom bola organizácia Rotary Interna-tional, ktorá v r. 1988 spustila celosvetovú kampaň a iniciatívu na podporu očkovania proti detskej obrne, poliomyelitíde, ktorej konečným cieľom bude úplné vyhubenie tohto nebezpečného vírusového ochorenia na celom svete. K iniciatíve sa vzápätí pridala aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a ďalšie subjekty z krajín celého sveta, spomedzi ktorých snáď najznámejšou je Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov podporujúca túto iniciatívu stovkami miliónov dolárov.

24. október nebol zvolený náhodne - je to deň narodenia Jonasa Salka (1914), amerického lekára, výskumníka a virológa, ktorý v r. 1954 vyvinul vakcínu proti detskej obrne. V Česko-slovensku sa začala používať Salkova vakcína celoplošne kon-com 50. rokov, aj vďaka tomu sa Československo stalo jednou z prvých krajín na svete, v ktorých bol divý vírus detskej obrny úplne eradikovaný, a posledný prípad výskytu tohto ochorenia bol hlásený naposledy v r. 1960.

Dnes žije na Slovensku 1200-1500 ľudí s následkami po detskej obrne, veľmi často aj v podobe tzv. postpoliomyelitického syndrómu, ktorý sa objavuje desiatky rokov po primárnom ochorení a ktorý postihuje predtým nepostihnuté svalové sku-piny. My obrnári, poliomyelitici, dnes šestdesiatnici, sedem-desiatnici, osemdesiatnici, ba niektorí ešte starší, sme živými svedectvami doby, v ktorej účinná vakcína proti detskej obrne nebola dostupná, a preto následky tohto devastačného ochorenia pociťujeme dodnes.

Svetový deň boja proti detskej obrne nech je nám teda pripomienkou a varovaním i v súčasnosti - o vakcinácii, očkovaní vieme svoje, i preto máme jasno v tom, na ktorej strane takmer akejkoľvek antivaxerskej kampane stojíme.

Štefan Grajcár, predseda Asociácie polio v SR v r. 2010-2020

Albert Sabin

Sabin, rovnako ako Salk, si nenechal patentovať svoju vakcínu a finančne neprofitoval zo svojho objavu. Bohužiaľ, Sabinov úspech sa nestretol s rovnakým nadšením v Spojených štátoch ako v iných krajinách. Celé roky debaty medzi Sabinom a Salkom boli o všeličom, len nie akademické. Salk totiž disponoval výraznou finančnou podporou Národnej nadácie pre detskú obrnu, zatiaľ čo Sabin pracoval s menej lukratívnymi finančnými prostriedkami.

Hoci perorálna vakcína oslabeného vírusu by mohla byť účinnejšia ako injekčná s mŕtvym vírusom, vedci sa domnievali, že nie je o nič lepšia ako Salkova vakcína. Testovanie a prijatie Sabinej vakcíny bolo preto odložené. Perorálna Sabinova vakcína mala určité výhody oproti Salkej, už len v tom, že neboli potrebné injekcie, čo ocenili hlavne deti. Ďalšou výhodou je, že vakcína s oslabeným živým vírusom podaná perorálne ovplyvňuje slizničnú imunitu v črevnom trakte, čo môže spôsobiť deštrukciu vírusu v mieste infekcie, a tak sa fekálnou cestou ďalej nešíri. Stimuluje sa tým obranyschopnosť proti detskej obrne bez toho, aby spôsobila ochorenie. Najzávažnejšou nevýhodou orálnej Sabinovej vakcíny je riziko vzniku paralytickej detskej obrny spojenej s očkovaním. Vzniká totiž možnosť, že oslabená forma vírusu sa môže vrátiť späť do virulentnej formy a vyvolať ochorenie. Štúdie ukázali, že živé vírusy sa dajú dokázať v stolici ešte šesť týždňov po očkovaní. Podľa celosvetových výsledkov Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb sa odhaduje, že z 2,5 milióna ľudí užívajúcich perorálnu vakcínu proti obrne sa len u jedného človeka vyvinie paralytická detská obrna.

24. apríla 1960 sa konala prvá skúška Sabinovej očkovanej látky v USA. Zhruba 200 000 ľudí lemovali mnohé miesta, kde sa vakcína podávala. Tento deň vošiel do dejín medicíny ako "Sabinova nedeľa". Očkovanie ešte pokračovalo nasledujúce dve nedele. Do tej doby bolo touto metódou očkovaných na detskú obrnu vyše 80 miliónov ľudí na celom svete.

V roku 2000 bolo v USA prijaté rozhodnutie, že na očkovanie detskej obrny sa bude používať iba Salkova injekčná očkovania látka, aby sa zabránilo vzniku postvakcinačnej paralytickej obrny. Jedným z hlavných problémov Salkovej vakcíny je, že sa podáva injekčne, teda črevné bunky nie sú vystavené vírusom. To znamená, že aj keď je osoba očkovaná Salkovou metódou, je síce chránená proti obrne, avšak môže byť nositeľom ochorenia vo svojom zažívacom trakte, ak bola vystavená divokej forme vírusu.

V roku 1970 bol Sabin ocenený Národnou medailou za vedu prezidentom Richardom Nixonom. V rokoch 1969 - 1972 žil a pracoval v Izraeli ako predseda Weizmannovho Vedeckého Inštitútu Rehovote. Po návrate do Spojených štátov v rokoch 1974 až 1982 pôsobil ako výskumný profesor na Lekárskej univerzite v Južnej Karolíne.

Neskôr sa Sabin podrobil operácii srdca a po zotavení sa začal venovať výskumu rakoviny a vývoju očkovacej látky proti osýpkam vo forme spreju. Na začiatku roku 1980 ochorel na vápenatenie krčnej chrbtice a dočasne ochrnul. Po zotavení sa stal starším konzultantom výskumných pracovníkov Národného Inštitútu Zdravia v Bethesde, v štáte Maryland, zaoberajúcim sa AIDS.

Dňa 12. mája 1986 dostal od prezidenta Ronalda Reagana najvyššie štátne civilné vyznamenanie "Prezidentská medaila slobody". V tom istom roku mesto Cincinnati premenovalo svoje novo rozšírené konferenčné centrum po Albertovi Sabinovi.

Albert Sabin bol trikrát ženatý. S prvou manželkou Sylviou Tregillusovou žil od 1935 do 1966. Mali spolu dve dcéry, Deborah a Amy Horn. Druhú manželku Jane Warnerovú si zobral v roku 1967. Rozviedli sa v roku 1971. O rok na to sa ožení znova s Heloise Dunshee de Abranchesovou, ktorá s ním žije až do jeho smrti.

Albert Sabin zomrel 3. marca 1993 vo veku 86 rokov na srdcové zlyhanie. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone, v blízkosti Washingtonu.

Sabin a Československo

Skvelým príkladom medzinárodnej spolupráce je aj účasť vtedajšieho Československa v celoplošnej vakcinácii proti detskej obrne. V máji 1958 Dr. Payne, šéf Endemicko-epidemických chorôb sekcie Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) odoslal Sabinovi kópiu listu z ministerstva zahraničných vecí Československa, v ktorom sa písalo o priaznivých podmienkach pre organizovanie rozsiahleho očkovania živou vakcínou. Obaja sa rozhodli tento návrh podporiť. Sabin odpísal svojim kolegom do Československa a zariadil odoslanie zásielky svojej vakcíny na uskutočnenie očkovacieho plánu. Dňa 25. septembra 1958 Sabin napísal dr. Karlovi Raškovi (významná postava československej epidemiológie), že získal licenciu na prepravu 200 000 dávok očkovacej látky proti obrne. O pár mesiacov neskôr dr. Karel Žáček (vedúci Výskumného imunologického ústavu) poslal Sabinovi list s formálnym programom očkovania živou vakcínou, v ktorom sa písalo, že očkovať sa začne 15. decembra 1958 v štyroch rôznych oblastiach Československa u 150 000 detí vo veku 2 - 6 rokov. Tri dni po tom, ako sa rozbehol očkovací program dr. Vilém Škovránek, hlavný hygienik Československej republiky, ktorý kampaň proti detskej obrne viedol, Sabinovi okrem iného píše: "My, československí zdravotníci, v súlade so zásadami Organizácie Spojených národov dychtíme spolupracovať s vedcami z celého sveta a je naším hlavným cieľom vykonať vznešené princípy mierových vzťahov medzi národmi". V januári 1959 v druhom liste dr. Škovránek Sabinovi píše, že aj napriek malým technickým problémom očkovacia kampaň bola úspešná a ČSSR sa stalo jednou z prvých krajín na svete, ktorá sa podujala k očkovaniu živou poliovakcinou v tak veľkom meradle.

"Ďakujem Vám, doktor Salk"

Kto si 28. 10. 2014 otvoril Google, tomu zaiste neunikla nevšedná milá úvodná grafika s postavičkami malých detí a ich rodičov, ktorí niesli malý transparent s týmto heslom. Išlo o pripomienku stého výročia narodenia virológa a výskumníka doktora Salka.

Kto bol Jonas Edward Salk? Ako už Google naznačil, narodil sa 28. 10. 1914 ako prvé z troch detí rusko-židovským rodičom Danielovi a Dore v najchudobnejšej časti New Yorku - v Harleme. Neskôr sa rodina presťahovala do Bronxu. I keď rodičia neoplývali bohatstvom, rozhodli sa svojim trom synom (Jonas, Herman a Lee) dopriať kvalitné štúdium. Herman sa stal veterinárom a Lee bol detský psychológ. Jonas sa ako 16 ročný dostal na strednú školu pre nadané deti City College v New Yorku. Už tu sa prejavil ako perfekcionalista. Bol známy tým, že prečítal všetko, čo sa mu dostalo do ruky. Vo veku 20 rokov získal titul bakalára v odbore chémia. Na naliehanie svojej matky odložil ambície stať sa právnikom a namiesto toho sa sústredil na prijatie na lekársku fakultu. Zapísal sa na Newyorskú Univerzitu. Počas štúdií pri privyrábal ako laborant a v lete ako inštruktor v tábore. Nejavil veľké ambície stať sa praktickým lekárom. Skôr inklinoval k výskumu, konkrétne v oblasti biochémie, neskôr bakteriológie. Jeho želaním bolo pomôcť ľudstvu všeobecne, nie len jednotlivých pacientom.

V roku 1941 v rámci postgraduálneho štúdia začal pracovať vo virologickom laboratóriu u doktora Thomasa Francisa na Michiganskej Univerzite. Pre Rockefellerovu nadáciu sa zapojil do výskumu vírusu chrípky typu B. Po absolvovaní lekárskej fakulty Salk začal pracovať ako štábny lekár v newyorskej nemocnici Mount Sinai. Po vypuknutí 2. svetovej vojny Salkovi, i keď už rodenému Američanovi, nebol ľahostajný osud i budúcnosť Európy. Zo solidarity k židom v Poľsku začali nosiť mladí americkí židovskí lekári a stážisti odznaky podpory. Na naliehanie riaditeľa nemocnice ich však odstránili, aby nimi neznepokojovali svojich pacientov. Po ukončení praxe v nemocnici Salk žiadal o trvalé miesto vo výskume. Po určitých peripetiách a pre nedostatok miesta sa opäť za pomoci Thomasa Francisa dostal k výskumu a vývoju chrípkovej vakcíny v Michigane pre americkú armádu. Spolu vyvinuli očkovaciu látku proti chrípke, ktorú začali používať na vojenských základniach.

V roku 1947 sa Salk rozhodol nájsť inštitúciu, kde by mohol riadiť svoje vlastné laboratórium. Po tom, čo ho tri inštitúcie odmietli, dostal ponuku pracovať na Lekárskej fakulte Pittsburskej univerzity. K dispozícii však dostal stiesnené, nevyhovujúce suterénne priestory v starej mestskej nemocnici. S pomocou dotácie rodiny Mellonovej sa mu podarilo vytvoriť virologické laboratórium, v ktorom pokračoval vo výskume chrípky. Neskôr bol oslovený riaditeľom výskumu Národnej nadácie pre detskú obrnu, ktorej zakladateľom bol prezident Franklin D. Roosevelt, s požiadavkou podieľať sa na výskume tejto choroby. Salk rýchlo ponuku prijal. Ani nie preto, že by ho obrna nejako zvlášť zaujímala, skôr z dôvodov finančných, keďže jeho laboratórium v Pittsburghu nutne potrebovalo peniaze. Za finančnej pomoci Nadácie Salk mohol dobudovať svoje laboratórium a do výskumného tímu prijať ďalších lekárov.

Bola to veľká výzva a ešte väčšia zodpovednosť, najmä v čase, keď titulky novín písali o obrne ako o pohrome, keď rodičia čelili dileme a pocitom osobnej bezmocnosti uprostred nekontrolovateľnej epidémie. Dovtedy sa vedci pokúšali vyvinúť rôzne vakcíny, ale väčšinou neúspešne. Salk sa rozhodol ísť inou cestou, využil tzv. mŕtvu vakcínu. Bol presvedčený o tom, že ak je organizmus umelo vystavený neškodnej forme vírusu, telo si samo začne tvoriť protilátky, ktoré zničia a zabijú nebezpečnú formu vírusu, ak ním bude v budúcnosti organizmus infikovaný. Na rozdiel od Pasteura veril, že ochranná imunita by sa mohla vytvoriť bez infekcie živým vírusom. To už potvrdil pri vývoji vakcíny proti chrípke.

Svoj objav si Salk patentovať nedal. Na svoje konto si mohol pripísať najmenej 7 miliárd dolárov. Miesto toho nechal práva voľné, aby boli vakcíny naozaj lacné a mohli sa dostať aj do chudobnejších krajín sveta. Tento krok zdôvodnil tým, že nechať si patentovať liek proti obrne by bolo rovnaké ako "nechať si patentovať slnko".

Už v roku 1955 predstavil americký profesor Albert Sabin (1906-1993) jednoduchšiu, tzv. "živú" perorálnu vakcínu. Salkova metóda mala vtedy nižší výskyt nežiaducich účinkov, ale tiež o niečo nižší účinok. Sabinova vakcína poskytla vyššiu mieru ochrany organizmu. Medzi oboma lekármi panoval nepriateľský vzťah. Výskumy preukázali, že Sabinova metóda bola vhodnejšia na použitie skôr v oblastiach, kde bola detská obrna endemická (t. j. vyskytujúca sa len na určitom území). Živá Sabinova vakcína sa podávala vo forme kvapiek do úst a mŕtva Salkova vakcína ako injekcia. Aj keď sa istý čas používala injekčná Salkova forma očkovania, Sabinova vakcína vo forme kvapiek "zvíťazila". Jej podanie bolo totiž jednoduchšie a lacnejšie.

Napokon obaja vedci boli ocenení Prezidentskou medailou Slobody, najvyšším americkým vyznamenaním pre civilné osoby, Salk v roku 1977, Sabin v roku 1986.

V Československu bolo koncom päťdesiatych rokov minulého storočia hlásených v priemere 600 ochorení a 50 úmrtí ročne. V roku 1957 sa v Československu začalo očkovať Salkovou vakcínou, o rok neskôr sa prešlo na Sabinovu metódu. Patrili sme k prvým štátom na svete, kde po zavedení celoplošnej vakcinácie v roku 1960 prenosná detská obrna vymizla. Naša republika bola dokonca dávaná za vzor v povinnom očkovaní. Dnes sa proti nej každoročne očkuje viac ako 98 percent detí. Po celú dobu sa u nás používa Sabinova očkovacia metóda. Od roku 2000 sa v USA používa len Salkova metóda.

Tento vedecký úspech dovolil Salkovi uskutočniť si jeho veľký sen. V kalifornskom San Diegu vo štvrti La Jolla v roku 1963 založil "Salkov ústav pre biologické štúdiá" (The Jonas Salk Institute for Biological Studies) na podporu moderných vedeckých výskumov. Dnes zamestnáva 850 výskumníkov a patrí medzi najlepšie vedecké inštitúcie na svete v oblasti neurovied a behaviorálnych vied. Koncom minulého storočia sa zameral na výskum vakcíny proti AIDS, žiaľ neúspešne.

Ešte pár viet o jeho osobnom živote. Ako študent sa zamiloval do Donny Lindsayovej, dcéry bohatého manhattanského zubára. Jeho budúcemu svokrovi sa tento vzťah nepozdával, keďže Jonas pochádzal z chudobnejších pomerov. Napokon však súhlasil s podmienkou, ak jeho budúci zať získa titul doktora medicíny (MD), čo sa lepšie bude vynímať na svadobných oznámeniach. Deň po absolvovaní lekárskej fakulty, 9. júna 1939, bola svadba. Mali spolu troch synov, Petra, Darrella a Jonathana. Peter sa podieľal na výskume AIDS, Darrell je lekár a biotechnologický vedec a Jonathan psychiater. V roku 1968 sa manželia rozviedli a v roku 1970 si Salk zobral za ženu Francoise Gilotovú, bývalú milenku Pabla Picassa, s ktorou vyženil jej dcéru Palomu Picassovú a syna Clauda Picassa. Jonas Salk zomrel 23. júna 1995 vo veku 80 rokov v La Jolla na zlyhanie srdca. Je pochovaný v San Diegu.

Z iniciatívy Rotary International (RI), Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a UNICEF bol 24. október vyhlásený za "Svetový deň proti detskej obrne" (malo to byť na počesť jeho narodenia, RI však uviedla nesprávny dátum narodenia J. Salka, ostalo to však už tak).

Na záver jedna zo Salkových inšpirujúcich myšlienok: "Nádej spočíva v snoch, vo fantázii a odvahe tých, ktorí sa odvážia premeniť sny na realitu."

MUDr. Zuzana Baranová

Slávni obrnári

Vážení čitatelia, milí priatelia. Dlho vo mne tlela myšlienka priblížiť životy ľudí, ktorí rovnako ako my, sa v detstve, či neskôr, potýkali s rôznymi následkami detskej obrny. Ich však svet viac, či menej pozná, či už sú to prezidenti, cisári, herci, speváci, vedci, spisovatelia, či objavitelia užitočných vecí. Vôbec tým nechcem ani len naznačiť, že my, anonymní, nemáme byť vo svojom živote na čo hrdí, že sme nič nedokázali. Vôbec nie, tiež sme zápasili (i so slzami v očiach) s nepriazňami osudu, nevzdávali sme to, šli za svojim vzdelaním, prácou, obetovali silu i zdravie pre svojich blízkych. Určite aj niektoré naše osudy, či fragmenty zo života by boli dobrým námetom na úspešný scenár alebo knihu. Túto rubriku preto treba chápať skôr ako rozptýlenie, rozšírenie si historických, či iných obzorov, skrátka, také malé dobré čítanie, hoci aj pred spaním. Začínam...

Kto z nás by aspoň raz nevidel hoci i len jeden diel legendárneho seriálu M*A*S*H. Jedným z hlavných a nepriehľadnuteľných protagonistov bol herec Alan Alda. Narodil sa 28. 1. 1936 v New Yorku ako Alphonso Joseph D´Abruzzo. Jeho otec (Robert Alda), pôvodom z Talianska, bol kabaretný umelec a matka Joan Brownová bola tanečnica a miss Manhattanu. Preto Alan už v detskom veku dôverne poznal najprv zákulisné kabaretné prostredie. V roku 1943 sa s rodičmi presťahoval do Hollywoodu, kde jeho otec natočil svoj prvý a veľmi úspešný film Rapsódia v modrom. Sľubnú otcovu filmovú kariéru prerušila choroba jeho syna. Alan vo veku 7 rokov dostal detskú obrnu. Z následkov choroby sa Alan postupne pozviechal za pomoci liečebných metód austrálskej sestry Elizabeth Kenneyovej. Po dvojročnej rehabilitácii Alan začal opäť chodiť a vrátil sa do školy. V roku 1949 sa rodina opäť sťahuje do New Yorku, kde otec Robert dostáva angažmán na Broadwayi. Alan už na strednej škole prejavil svoj literárny talent. Prispieval do školských novín a napísal dokonca aj divadelnú hru, ku ktorej zložil 12 piesní. V roku 1952 sa zapísal na Forthamovu univerzitu, kde študoval anglický jazyk. Aj tam sa venoval písaniu i divadlu. V treťom ročníku štúdia odišiel na parížsku Sorbonu. Manželstvo jeho rodičov stroskotalo pre psychické poruchy a alkoholizmus matky. Rodičia sa rozviedli a otec sa znova oženil. V Taliansku si zobral Floru Marinovú, s ktorou mal syna Anthonyho. Mladý Alan sa v poslednom ročníku na vysokej škole na jednom koncerte stretol s klarinetistkou Arlene Weissovou. Dňa 15. marca 1957 sa vzali a presťahovali na Manhattan.

Tu sa už naplno venoval herectvu. Začiatky však neboli ľahké. Herecké remeslo veľa financií do domácnosti neprinieslo, preto si obaja rôzne privyrábali. V roku 1958 sa im narodila prvá dcéra. Zlom nastal v 1961, kedy i keď vo vedľajšej úlohe zažiaril na Broadwayi v hre To všetko odvial čas. O dva roky neskôr táto hra dostala filmovú podobu a Alan sa prvýkrát stretol s filmovou kamerou. Naďalej hral na Broadwayi a dostával aj ďalšie filmové ponuky. Tie mu však ku väčšej sláve neprispeli. Zlom nastal v roku 1972, kedy po istom váhaní prijal hlavnú úlohu chirurga mobilnej armádnej chirurgickej nemocnice kapitána Hawkeya Pierca v televíznom seriály M*A*S*H. Seriál mal premiéru 17. 9. 1972. Spočiatku však žiadny významný úspech nepriniesol. Až na konci druhej sezóny si tento seriál našiel verných divákov a stal sa trhákom. Alan Alda bol zrazu veľká hviezda. Ani tu však nezaprel svoj literárny talent, stal sa spoluautorom scenáristických nápadov a dialógov. Svoju nespornú slávu ovenčil piatimi cenami Emmy za herectvo, najlepší scenár i za réžiu. Dostal šesť Zlatých glóbusov ako najlepší komediálny herec, Cenu diváka a trikrát cenu za réžiu. Za jedenásť rokov sa natočilo množstvo epizód seriálu M*A*S*H, posledná sa volala Dovidenia, zbohom a amen a odvysielala sa 28.februára 1983. Sledovalo ju 77 % Američanov.

Začiatkom mája 1986 umiera Aldov otec na následky mŕtvice. Alda svoj žiaľ pretavuje v práci. Píše scenár, režíruje a súčasne aj hrá v dvoch filmoch Sladká sloboda (1986) a Nový život (1988). Boli to však prepadáky. Až spolupráca s Woodym Allenom v tragikomédii Zločiny a poklesky (1989) mu doniesla konečne úspech. V roku 1990 hral v komédii Betsyina svadba a o dva roky neskôr vo filme Šepoty v tme. Za úlohu vražedného psychiatra bol nominovaný v kategórii najhoršieho herca vo vedľajšej úlohe na Zlatú malinu. Opäť s Woody Allenom pracuje na filme Tajomná vražda na Manhattane (1993), vystupuje v muzikáli Všetci vravia Milujem ťa (1996). Ďalšie filmové úspechy zhrniem do jednej vety: Biela míľa (1994), Vražda v Bielom dome (1997), Mesto šialencov (1997), Objekt mojej túžby (1998), Po čom ženy túžia (2000), Letec (2004), Nápad za milión (2008), Majstrovský plán (2011), Wanderlust (2012). V rokoch 1999 až 2006 točí seriál Západné krídlo. Je nominovaný na filmového Oskara za vedľajšiu úlohu vo filme Letec, cenu Emmy za úlohu v seriáli Západné krídlo a divadelnú cenu Tony za výkon v hre Konkurenti.

Sir Arthur Charles Clarke sa narodil 16. decembra 1917 v Mineheade, v juhozápadnom Anglicku do farmárskej rodiny. Už ako malý chlapec zbieral skameneliny a rád sa díval na oblohu, fascinovali ho hviezdy. Bol tak šikovný, že si zostrojil svoj vlastný malý teleskop. Tým to nekončilo. Neskôr si vyrobil tzv. fotofon - prístroj na prenos zvuku pomocou meniacej sa intenzity svetla.

Počas štúdia na Huishovom gymnáziu v Tauntone začal písať vlastné poviedky. V roku 1934 vstúpil do Britskej medziplanetárnej spoločnosti. Po ukončení gymnázia nemohol pokračovať v štúdiách, a tak odišiel do Londýna, kde pracoval ako účtovný revízor na ministerstve školstva. Zároveň sa rozhodol, že sa stane profesionálnym spisovateľom. V rokoch 1938 a 1939 Walter Gillings, vydavateľ časopisu Scientification, mu vydal dva články. Jeden o vtedajších poznatkoch Slnečnej sústavy a druhý o možnosti letu raketou na Mesiac.

Počas druhej svetovej vojny slúžil v britskom kráľovskom letectve (RAF) ako inštruktor práce s radarom. V októbri 1945 publikoval v časopise Wireless World myšlienku, ako pomocou troch družíc zabezpečiť celosvetový príjem televízneho signálu. Vďaka tomu je dnes známy ako vynálezca telekomunikačnej družice i keď patent nezískal. Na jeho počesť je geostacionárna obežná drahá nazývaná aj Clarkova. V roku 1946 sa stáva predsedom Britskej medziplanetárnej spoločnosti a pracuje na vývoji automatických pristávacích systémov. V rokoch 1946 až 1948 získal bakalársky titul a červený diplom z fyziky a teoretickej aj aplikovanej matematiky na King's Colle). V roku 1948 mu vychádza jeho prvé väčšie dielo Proti pádu noci, neskôr prepracované ako Mesto a hviezdy. V roku 1956 sa presťahoval do Kolomba na Srí Lanke (vtedy ešte Cejlon). Miestne prostredie ho inšpirovalo k napísaniu románu Rajské fontány, v ktorom popisuje ideu vesmírneho výťahu. Na začiatku svojej kariéry sa zaujímal aj o paranormálne javy, čo zúžitkoval v románe Koniec detstva.

Vo februári 1962 dostal detskú obrnu, na lôžku strávil niekoľko mesiacov. V roku 1984 mu bol diagnostikovaný post-polio syndróm, ktorý ho od roku 1988 až do svojej smrti pripútal na invalidný vozík.

Appolonia Margarete Steiffová sa narodila 24. júla 1847 v nemeckom mestečku Giengen ako tretia zo štyroch detí. Mala dve staršie sestry a mladšieho brata. Jej otec, Friedrich Steiff, bol staviteľ v Giengen a jej matka, Maria Margarete Steiffová, rodená Hahnleová, sa starala o domácnosť. Margarete bola veľmi živé dieťa, ktoré viedlo bezstarostný život. Vo veku jeden a pol roka však ochorela na detskú obrnu, ktorá ju pripútala na invalidný vozík. Ani po viacerých operáciách nemôže chodiť a pohyb jednej ruky ma výrazne obmedzený. Matka ťažko niesla dcérino postihnutie. Napokon však odmietla svoju dcéru odsúdiť do úlohy mrzáka a vychovala z nej energickú a nepoddajnú slečnu so železnou vôľou a láskavým srdcom. Margaret bola všetko, len nie utiahnutá zakomplexovaná chuderka. Invalidný vozík jej nebránil v čulých aktivitách, cestovaní a dokonca nastúpila na riadnu školskú dochádzku do štandardnej školy. Rozhodla sa živiť ako krajčírka a prihlásila sa do kurzu šitia, napriek námietkam rodičov. Obávali sa, že šitie jej nepôjde, napokon, mala predsa postihnutú pravú ruku. Margaret však lepšie odhadla svoje možnosti. Napokon, naučila sa majstrovsky hrať na citaru, prečo by nezvládla šitie? A tak, hoci jej to trvalo dlhšie, napokon sa z nej krajčírka stala. Neskôr jej otec uspôsobil dom a na prízemí vytvoril krajčírsku dielňu, kde Margaret a jej dve staršie sestry rozbehli biznis. Úspech mali taký, že ako prvé v Giengene si mohli dovoliť kúpiť šijací stroj. Ten sa zároveň stal zrejme prvým šijacím strojom uspôsobeným pre ľaváka - Margaret totiž nedokázala pravou rukou poháňať koleso.

Raz jej jeden zo synovcov Richard Steiff (prvorodený Fritzov syn), študent výtvarnej akadémie priniesol kresby mladých medvedíkov, ktorých obdivoval v stuttgartskej zoologickej záhrade. Podľa všetkého sa jej kresby zapáčili a podľa nich urobila prvý strih. A tak v roku 1902 vyrobila jedného z prvých plyšových medvedíkov na svete. Ušité medvedíky jej synovec pomáhal predávať a stal sa jej spoločníkom. Neskôr sám vymyslel spôsob, aby mohol medvedík mať pohyblivé končatiny. Plyšák však nikoho neoslovil. Neprijali ho v Amerike ani v Nemecku, obchodníkom sa medveď javil ako priveľký (mal 55 cm), príliš ťažký a podozrievali ho, že deti neosloví. Cely náklad smerujúci do New Yorku sa vrátil naspäť. Steiffovci medveďov poslali na hračkársky veľtrh v Lipsku. Opäť neúspešne. Veľtrh zatváral svoje brány, steiffovsky stánok už balil, keď sa opäť osud zvrtol nečakaným smerom. Nezvyčajný medveď upútal pozornosť obchodníka Hermana Berga, ktorý sa na lipskom veľtrhu snažil pre svojho newyorského zamestnávateľa nájsť nejaký hit hračiek na Vianoce. A na mieste vyplnil objednávku na tritisíc exemplárov. Plyšový macko nastúpil na svoj víťazný pochod po celom svete. Od tých čias steiffovsky medvedík prešiel stovkami variácií a mutácií. Názov Steiff sa stal v hračkárskom svete pojmom. Firma Steiff sa ma stále čulo k svetu. Medvedíky sú neoddeliteľnou súčasťou detstva, alebo aj predmetom zberateľskej vášne - za niektoré vzácne exempláre steiffovskych macíkov sa platia stovky tisícov eur. Kto by to od dievčatka ochrnutého po obrne bol čakal... Margarete Steiffová zomrela 9. mája 1909 vo veku 61 rokov na zápal pľúc.

P.S. O živote Margarete Steiffovej hovorí rovnomenný film režiséra Xavera Schwartenbergera, ktorý natočil v roku 2005. A snáď ani netreba pripomínať peknú pesničku z dielne Filan - Hammel: "Margaréta Steiffová", aspoň úryvok...

"Svadby a pôrody, staručká matrika,
Marišky Steiffovej, tej sa to netýka.
Tri sestry vydaté, Mariška najstaršia,
v podivnom kláštore uprostred cudzích šiat.
Za strojom šijacím s láskou a nehou
spísala svoje sny švabachom stehov.."

MUDr. Z. Baranová